Spřátelené weby
další odkazy

PAVOL ALEXANDROVIČ SOLOVJEV

Spracoval Ing. Marián Hocko, PhD. na základe ruských zdrojov

Spravidla sa s menom hlavného konštruktéra leteckých motorov viažu dva až tri úspešné konštrukcie. Pavol Alexandrovič Solovjev významne prekročil tento stredný štatistický ukazovateľ, veď len vo funkcii vedúceho OKB¹ – 19 Permského MKB pracoval 36 rokov. Do oblasti jeho aktivít patria vrtuľníkové turbohriadeľové motory, dvojprúdové motory pre „pracovné kone“ dopravného letectva – Tu-134, Il-76, Il-62M, Tu-154M, ako aj prvý ruský dvojprúdový letecký turbokompresorový motor, určený pre stíhacie lietadlo atď.

P. A. Solovjev odpracoval päťdesiat rokov v rôznych konštruktérskych funkciách. V marci 1953, bol menovaný do funkcie hlavného konštruktéra OKB-19 v Perme.

V permskom OKB-19, ktoré viedol Arkadij Dmitrijevič Švecov sa Pavol Alexandrovič Solovjev objavil hneď po ukončení Rybinského leteckého inštitútu v roku 1939.

Počas vojny boli základnými odberateľmi „ševcovských“ motorov stíhacie lietadla La-5. Za úspešné splnenie výrobného programu produkcie motora AŠ-82 bol závod №19 vyznamenaný Leninovým radom. Spolu s ďalšími spolupracovníkmi, získal mladý konštruktér Pavel Solovjev svoje prvé vládne vyznamenanie, medailu „Za pracovnú statočnosť“, za svoj prínos pri dopracovaní motora. Vtedy sa stal vedúcim brigády, ktorá sa zaoberala rozpracovaním nového motora AŠ-84. Ďalšou problematikou, ktorou sa P. A. Solovjev zaoberal bola sústava pretlakovania 18 valcového hviezdicového motora AŠ-73K s turbokompresorom TK-19 pre lietadlo Tu-4.

V roku 1949 sa P. A. Solovjev stal prvým zástupcom hlavného konštruktéra A. D. Švecova. V marci 1953, o dva týždne neskôr ako J. V. Stalin, zomrel aj A. D. Švecov. Pred P. A. Solovjevom, ktorý bol menovaný do funkcie hlavného konštruktéra OKB-19, stal problém výberu ďalšieho smeru vývoja. V prvom rade to bolo rozpracovanie reduktora a transmisie pre motor TV-2F, ktorý bol vyprojektovaný v kuznecovskom OKB.

Kontakty s najvýznamnejším konštruktérmi leteckých motorov Mikulinom, Klimovom, Ljulkom a Kuznecovom priviedli P. A. Solovjeva k  neradostným záverom. Bolo treba sa orientovať na vytvorenie kvalitatívne nového motora. Skutočne spásnou myšlienkou pre vedenie OKB-19 sa stal dvojprúdový turbokompresorový motor, na ktorý ešte pred vojnou získal patent A. M. Ljulka. V roku 1955 P. A. Solovjev pristúpil k vytvoreniu dvojprúdového turbokompresorového motora. Rozhodne pristúpil k zvýšeniu teploty plynu pred plynovou turbínou. Dvojprúdový motor ponúkal podstatne menšiu špecifickú spotrebu paliva, bez obmedzenia rýchlosti bojového stroja. A. N. Tupolev sa rozhodol použiť pre svoje lietadlo označené „Projekt 100“ tieto ešte v tej dobe neexistujúce motory P. A. Solovjeva. Avšak nasledovalo legendárne obdobie „chruščovovského skracovania termínov“. Našťastie, A. N. Tupolev presadil na ministerstve zadanie na stredné dopravné lietadlo, ktoré malo byť poháňané dvojprúdovými motormi P. A. Solovjeva. 18. júla 1958 bolo prijaté uznesenie Rady ministrov ZSSR o rozpracovaní stomiestneho dopravného lietadla Tu-124 s motormi D-20P.

Tu-124

24. marca 1960 vzlietol prvý prototyp lietadla Tu-124 do vzduchu. Výroba motorov D-20P bola osvojená závodom №19 (následne Permský motorový závod) v roku 1959 a  prebiehala až do roku 1977. V OKB A. N. Tupoleva bol paralelne rozpracovaný alternatívny variant lietadla, ktorý dostal sériové označenie Tu-134.

Spoločné rozhodnutie Ministerstva leteckého priemyslu a „МГА²“ o prerušení prevádzky lietadla Tu-124, ktoré bolo prijaté v decembri 1979, nebolo spôsobené kvalitou motorov. Ako neuspokojivé boli hodnotené aerodynamické vlastnosti stroja na vzletových a  pristávacích režimoch. Pokojne je možné konštatovať, že prvý Solovjevov dvojprúdový motor bol celkom úspešný.

Jedným z variantov dvojprúdového motora D-20 je turbohriadeľový motor, ktorý bol predurčený pre pohon vrtuľníkov Mi-6 a Mi-10. Tento turbohriadeľový motor, označený D-25V, bol veľmi úspešný. Motory sa vyrábali v Permskom motorovom závode až do roku 1981. Celkovo bolo vyrobených 3000 motorov.

V roku 1966 sa v Charkove začala sériová výroba jedného z najpopulárnejších sovietskych dopravných lietadiel Tu-134, ktoré boli poháňané dvoma dvojprúdovými motormi D-30 od P. A. Solovjeva. Dopravné lietadla Tu-134 boli vyrábané až do roku 1984.

Il-76

Konštruktéri permského „МКБ³“ nezostali na polceste. Prvýkrát v domácej praxi sa stal dvojprúdový motor D-30 hlavou celej rodiny leteckých turbokompresorových motorov. P. A. Solovjev prisľúbil S. V. Iljušinovi pre Il-76 rozpracovať omnoho výkonnejšie a  ekonomickejšie motory na báze D-30. V marci 1971 lietadlo Il-76 prvýkrát vzlietlo do vzduchu, a už v máji letelo do Francúzska na Medzinárodný letecký a kozmický salón.

Rozpracovanie modifikácii dvojprúdových motorov D-30KP, D-30KU a D-30KU-154 bolo významným úspechom kolektívu P. A. Solovjeva. Avšak omnoho väčšiu a dojemnejšiou metamorfózou prešiel motor D-30, keď na jeho základe permskoje OKB vyprojektovalo modifikáciu určenú pre prepadové stíhacie lietadlo MiG-25MP (sériovo vyrábané prepadové stíhacie lietadlo MiG-31).

V roku 1972 P. A. Solovjev sľúbil ministrovi P. V. Dementejovi, že v novom variante motora a sériového D-30 bude 50 % spoločných súčiastok. Kým bol motor dokončený, neostalo v ňom ani najmenšej skrutky zameniteľnej z obyčajného motora D-30, avšak súčasne s  nim vznikal prepadový stíhač MiG-31, ktorý nemá vo svete obdobu z hľadiska bojových možností ani v súčasnej dobe, tridsať rokov po ich zavedení do výzbroje. Za vytvorenie a zavedenie dvojprúdového motora D-30F6 do sériovej výroby bolo permské MKB v roku 1982 vyznamenané radom Októbrovej revolúcie.

V roku 1981 bol P. A. Solovjev menovaný generálnym konštruktérom a pristúpil k  rozpracovaniu motora D-90 pre dopravné lietadlá novej generácie Tu-204 a Il-96. V roku 1987 označenie D-90 bolo zmenené na PS-90A, podľa prvých písmen mena a priezviska Pavla Solovjeva.

Dopravné lietadlo Il-96-300 s motormi PS-90A absolvovalo prvý let v septembri 1988. V januári 1988 prvýkrát vzlietlo lietadlo Tu-204. V roku 1993 začala prevádzka dopravných lietadiel Il-96M v leteckých spoločnostiach a od roku 1995 začali realizovať prvé lety aj lietadla Tu-204. Avšak tempo výroby lietadiel novej generácie, ako aj motorov pre ne, netešili generálneho konštruktéra. Ešte v roku 1989 sa vzdal funkcie v prospech J. E. Rešetnikova. Do posledných chvíľ sa venoval problémom, ktorým venoval celý svoj život. 13. októbra 1996 Pavel Alexandrovič Solovjev zomrel na infarkt, ktorý dostal osem dni predtým.  

---

¹ OKB – Opytno konstruktorskoje byro (Výskumná konštrukčná kancelária)
² МГА – Ministerstvo graždanskoj avijacii ZSSR – Ministerstvo civilného letectva ZSSR
³ МКБ – Motornoje konskruktorskoje byro – Konštrukčná kancelária leteckých motorov

Poslední aktualizace: 3.4.2009